Na Svetovom finále aj vďaka Fondu. Rodič pre deti spraví čokoľvek, hovorí mama 11-ročného pretekára Jakuba
Meno Jakub Gašparovič by si slovenskí fanúšikovia motošportu mali zapamätať. Ešte len 11-ročný pretekár zbiera prvé skúsenosti a je pri tom aj Fond pre budúcnosť športu. Vďaka štedrému grantu mohol v decembri vycestovať na Svetové finále do Bahrajnu, kde zbieral prvé veľké skúsenosti. O jeho počínaní a budúcnosti sme sa rozprávali s jeho mamou Katarínou.
V Bahrajne ste mali veľkú smolu, keď sa kvalifikácii Jakub zaplietol cudzou vinou do kolízie, do pretekov odštartoval z chvosta poľa a nakoniec sa vyšvihol len na 46. miesto. S akými pocitmi ste odtiaľ odchádzali a ako to vnímate teraz?
V prvom rade Jakub nazbieral neskutočne veľa skúseností. Štartoval v kategórii 10-13 rokov, čiže aj proti starším chlapcom, ktorí už majú toho odjazdené viac. Smiali sme sa, že niektorým už rašili prvé fúziky. Jakuba ten výsledok mrzel, pretože v tréningoch dosahoval časy aj na úrovni elitnej desiatke, no šport sa môže veľmi rýchlo zvrtnúť. My sme však na neho hrdí, predviedol úžasný výkon. Ešte aj teraz keď o tom rozprávam, mám husiu kožu.
Čo to znamenalo pre jeho kariéru?
Prekvapilo nás, že veľké tímy si ho všimli. Je dôležité, aby bol na očiach, aby poprípade zaujal potenciáloch sponzorov, pretože je to finančne veľmi náročný šport. Preto si aj vážim, že nám Niké s Fondom pre budúcnosť športu pomohla a chlapec si mohol splniť jeden zo svojich snov. Rodičia spravia všetko, aby ich dieťa bolo šťastné a sme radi, keď na to nie sme sami.
Čo to obnáša život začínajúceho pretekára a aký to má vplyv na chod celej rodiny?
Veľa obety. Čas je vzácny a treba si ho správne rozvrhnúť. Prioritou pre Jakuba stále musí byť škola. Niekedy je náročné skĺbiť športový a školský život, keď sme pomaly každý víkend na pretekoch, veď aj teraz sa mu pred polročným hodnotením nakopilo veľa písomiek. V tomto mu aj s manželom pomáhame, ako sa len dá. Ja si to našťastie v práci môžem zariadiť, aby sme všetko stíhali. Teraz nám pomohla aj korona, keďže manžel pracuje na „home office“ a veľkú pomocnú ruku nám podáva aj môj otec.
Ako sa Jakub dostal k jazdeniu?
Úplnou náhodou. Keď mal 6 rokov, tak ho môj brat aj s bratrancom zobral jazdiť. Chcel si to vyskúšať, bavilo ho to, tak bolo jasné, akou športovou cestou sa vydá. Skúšal aj futbal, ale ukázalo sa, že v žilách mu koluje krv pretekára.
Čo ako mama prežívate, keď ho vidíte jazdiť?
Je prirodzené, že sa bojím. Tak ako každá mama o svoje dieťa. Po prvom alebo druhom kole ten strach vždy opadne. Dôverujem mu, že dá na seba pozor.
Máme za sebou jednu z najvzrušujúcejších sezón F1. Potešil ho výsledok?
Práveže nie. Počas rozhodujúcich pretekov v Abú Zabí sme boli akurát v Bahrajne a všetci ich sledovali na veľkoplošnej obrazovke. Keď Verstappen zvíťazil, tri štvrtiny stanu jasali, no Jakub s mojim otcom sa neradovali, pretože fandili Hamiltonovi. Piloti F1 sú pre syna veľkými vzormi a želáme si, aby s k nim priblížil. Čaká nás ešte dlhá cesta, uvidíme, ako zvládne pubertu, ale ak z nej nezíde, tak účinkovanie v akejkoľvek prestížnej motoristickej súťaži bude pre Jakuba satisfakciou za roky tvrdej práce.