Lenka Poláčková po Evereste – Spomienky ako zo sna

Prvá Slovenka na Evereste bez pomoci kyslíka a desiata celosvetovo. Lenka Poláčková sa aj s podporou Fondu pre budúcnosť športu zapísala do dejín veľkými písmenami a my sme sa o jej senzačnom výkone dopodrobna porozprávali. Ako to celé prebiehalo a ako sa na výstup pozerá spätne?

Už takmer dva mesiace prešli od tvojho výstupu na Everest. Ako často naň myslíš?

Veľmi často. Vždy si v nečakaných momentoch spomeniem na nejaké detaily. Niekedy som z toho úplne zaskočená a pýtam sa sama seba, že toto sa naozaj stalo? Je to pekná spomienka. Keď sa mi vynorí, tak je trochu ako zo sna.

Napriek historickému úspechu si ho vo veľa médiách nebola prezentovať…

Ľudia si myslia, že som strašný extrovert, ale opak je pravdou. Ja som skôr samotár. Rada sa hodiny túlam po kopcoch, kde nikoho nestretnem. Preto občas vyrážam strašne skoro ráno. Vyštudovala som herectvo, ale keď pri mojich aktivitách nemusia byť médiá, tak tam nie sú. Keď nemusím ísť do médií, tak tam nejdem.

Kde vznikla láska k behaniu a horám?

Najskôr som začala s obyčajným behom. Pôvodne som behávala maximálne 5 kilometrov. Nikdy však nezabudnem na obdobie asi spred desiatich rokov, keď som bola nesmierne rada aj za 2 kilometre. Ultrabehu sa venujem 6-7 rokov a prvýkrát som práve pri ňom zažila nepoznaný pocit. Prišla na mňa hlboká kríza, ktorú som však prekonala, prekročila som hranice. To som nečakala, že taký veľký prepad sa dá premeniť na takú eufóriu. Láska k horám prišla pomalšie a od manžela. Častokrát liezol po Tatrách a začal brávať aj mňa. Pôvodne som dajme tomu ja nemala na výber, ale neskôr sa mu to vymklo spod kontroly (smiech). Teraz som ja premotivovaná, kým on by občas aj viac oddychoval.

Absolvovala si ťažkú prípravu plnú odriekania, ale hovorí sa, že si ju treba užívať. Ako to bolo v tvojom prípade?

Celkovo som viac tréningový ako pretekový typ aj keď manžel tvrdí niečo iné (smiech). Milujem však tréningy, čo sa behu týka. Sama sa dokážem vyhecovať k extrémne náročným tréningom a to ma baví. Bavia ma dokonca viac ako preteky.

Prejdime k samotnému výstupu

Na úvod nás čakal trek do základného tábora, kde dni plynú takým zvláštnym tempom. Je vysoko a aj keď si veľmi dobre aklimatizovaný, tak sa vyčerpávaš pri všetkom. Prakticky tam oddychuješ, čakáš na obed, ľahneš si a čakáš na večeru. Metabolizmus tam veľa spaľuje, a preto sme aj mali slogan – ležíš a chudneš (smiech). Klamala by som, ak by som povedala, že to nebolo psychicky náročné. Nič sa napríklad nedalo presne plánovať a to nenávidím.

Po aklimatizácii v základnom tábore boli na rade rotácie, ktoré sú potrebné.

Po asi týždni v basecampe sme najskôr vyšli do C1, tam sme prespali, potom sme sa presunuli do vyššie položeného tábora C2 a následne sme sa vrátili do základného tábora, aby sme sa zregenerovali. Druhá rotácia už bola vážna vec, lebo sme sa dostali najvyššie ako sme dovtedy boli. Po C2 sme vyšli do C3, kde sme prespali, potom do C4, tam sme strávili nejaký čas a opäť sme sa vrátili do základného tábora. V rámci možností sme už potom boli pripravení a už nám zostávalo len čakať na dobré počasie. Bolo nám jasné, že pri výstupe bez kyslíka potrebujeme absolútne bezvetrie. Pri vetre sa pri nedostatku kyslíka nedá dýchať a to sme aj pocítili na jednej z rotácii.

Nadišla očakávaná chvíľa a aj z C4 ste sa posunuli ďalej

V záverečnej fáze prebiehal v hlave nejaký vnútorný boj. Veľa ľudí si predstaví, že celý čas si v nejakej rade. Samotný výstup z C4 na Everest však je niekoľkohodinový. Ľudia sa po kopci rozprestreli. Vnímala som, že sú tam ďalší, ale pri výstupe to nebolo dôležité. Známa vrcholová rada bola až pri posledných 100 výškových metroch. Vtedy, keď stojíš a čakáš, ti idú všelijaké myšlienky. Nevieš, koľko sa môžeš zdržať bez kyslíka, no zároveň ďalší s maskou sa môže báť, že im dôjde kyslík.

Mala si tam aj myšlienky, že sa možno nevrátiš?

Ani v jednom momente mi nenapadlo, že by sme sa nevrátili. Nemôžeš tam ísť myšlienkami, že tam môžeš zomrieť. Ja som sa cítila veľmi bezpečne. Aj v rámci obrovského diskomfortu som sa cítila komfortne a nerozmýšľala som, že by som mohla zomrieť.

Poďme teda na najvyšší vrch sveta. Ako to tam prebieha?

Každý si tam rieši za seba, čo potrebuje. Či už fotky, vlajka, video, každý má svoje. Keby si si však odmyslel, že si najvyššie ako sa dá, tak je to vrchol ako každý iný. My sme na ňom mali dokonalé podmienky. Bezvetrie a teplo, nemala som tam ani rukavice. Pri týchto podmienkach bola až taká pohoda, že bolo ťažké nepodľahnúť letargií, že tam môžem zostať dlho. Každá minúta je nebezpečná a ja som tam bola hodinu, čo je strašne dlho.

Na vrchole Everestu bolo veľa ľudí. Je to výhoda alebo nevýhoda?

Na jednej strane je množstvo ľudí rizikom, ale na strane druhej som sa vďaka tomu cítila bezpečnejšie, že na streche sveta nie si sám. Keby sa niečo skomplikovalo, tak ako sa hovorí, zdieľaný problém alebo utrpenie je menšie utrpenie.

Pre prežitie je ešte dôležitejší zostup ako samotný výstup

Návrat do táborov aj bol ťažký. Telo bolo unavené, slnko bralo nesmierne veľa energie a navyše nám došla voda. Začala som byť dehydratovaná. Keď sme prišli do C4, tak som zároveň cítila, že mám extrémny úpal, cítila som sa zle. Slnko bolo silné, my sme dlho videli tábor C4, ale ten bol stále ďaleko. Všetko šlo pomaly. Nič ťa nebolí, ale cítiš nadmorskú výšku. Užívať som si to celé začala až potom ako sme prišli do C4 a ja som sa napila a pospali sme si.